V prvé novembrové dni si katolícka Cirkev už tradične pripomína Sviatok všetkých svätých, na ktorý nadväzuje deň Spomienky na všetkých verných zosnulých – “Dušičky”. Sviatok všetkých svätých nám pripomína ľudí, ktorí prežili záslužný život tu na tejto zemi a zomreli v milosti a priateľstve s Bohom. Teda nielen tých svätých, ktorých máme v cirkevnom kalendári, ale úplne všetkých, našich predkov, známych i neznámych ľudí, ktorí po skončení života na zemi prišli do neba. Táto túžba by mala byť aj našim základným cieľom, ku ktorému má vo svojom živote smerovať každý jeden z nás. Pozýva nás k tomu sám nebeský Otec: “Buďte svätí, lebo Ja, Pán, váš Boh, som svätý.” (Lev.19,2)

Od svätcov z detských knižiek, až po silných orodovníkov v nebi

V detstve som svoju vôbec prvú vedomosť o nejakých svätých začala vnímať najmä cez jednoduché detské knižky, ktoré nám kupovali rodičia. Doma v knižnici nám postupne pribúdali príbehy o malom Marcelinovi, dievčatku Laure Vicuni, Bernadete Soubirovej, či Dominikovi Sáviovi. Vtedy som svojim detským rozumom ešte nedokázala poriadne pochopiť o akých svätých sa to vlastne jedná. Za srdce ma chytil len ich príbeh, ktorý nám vtedy otec tak zaujímavo čítal. Roky však plynuli a môj pohľad na život svätých sa našťastie začal rozširovať. Azda najväčším miľníkom v tom všetkom bolo obdobie môjho osobného obrátenia, v ktorom dôležitú úlohu zohrala najmä sv. Matka Tereza. Bol to čas, kedy som sa k nej často modlila, prosila ju o pomoc a bola pre mňa obrovským vzorom v práci, ktorú som vykonávala. Vtedy som ani len netušila, ako veľmi mi pomôže. K svätici z Kalkaty sa postupne pridávali ďalší, sv. Faustína, či Mária Magdaléna. V prípade sv. Moniky, mojej birmovnej patrónky, dokonale platil výrok, že to nie my si vyberáme svätých patrónov a orodovníkov v nebi, ale oni si vyberajú nás.

Výber svojho birmovného patróna som v čase prípravy na sviatosť birmovania pripisovala len tomu, že jej meno nosí aj moja mama, tak prečo nie práve táta svätica. Samozrejme zaujal ma aj jej životný príbeh i príbeh jej syna Augustína, no to akým vzorom sa títo dvaja svätí pre mňa stanú a ako zasiahnú do môjho života, vedeli vtedy asi len oni. Sv. Monika mi je dodnes veľkým príkladom vytrvalosti a lásky k modlitbe, najmä modlitbe za druhých ľudí. No nezostala som len pri nej. Keď jazdím autom nikdy nezabudnem pozdraviť sv. Krištofa, keď hľadám stratené veci vtedy mi rád pomôže sv. Anton z Padovy a pri pokušeniach volám o pomoc sv. Michala Archanjela. Svätých pomocníkov v nebi, ktorí do môjho života viac, či menej zasiahli, by som mohla vymenovať ešte niekoľko, no už teraz sa teším na to, kto do toho zoznamu ešte v budúcnosti pribudne.

V posledných týždňoch však moju pozornosť upútal jeden mladý chalan, dnes už blahoslavený – Carlo Acutis. 15-ročný Talian, ktorý zomrel na leukémiu v roku 2006. IT-čkár v mikine a niké teniskách, milujúci zvieratá, futbal a moderné informačné technológie, ktoré vnímal ako prostriedok novej evanjelizácie. Carlo bol počítačový génius, fascinovaný Eucharistiou, modlitbou svätého ruženca a najmä, bol plný lásky k blížnym v jednoduchých skutkoch milosrdentva. Chlapec, ktorý robil obyčajné veci neobyčajným spôsobom, dnes zdá sa úplne zmenil koncept svätosti.

Svätosť nie je len pre vyvolených

Carlo ma len utvrdil v presvedčení, že dnešní obyvatelia neba nemusia byť nedosiahnuteľní hrdinovia dávnych čias, ale mladí veriaci bežných dní. Nebo je totiž otvorené pre všetkých, ktorí tam túžia byť. Miesto v ňom má každý pripravené, tak ako to povedal sám Ježiš: “Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.” (Ján 14:3) Úsmevne vyznieva i myšlienka, ktorú som si nedávno prečítala na internete: “Nebo je plné obrátených hriešnikov kadejakého druhu. P.S.: Stále majú voľné miesta.” Čakajú tam aj na teba, aj na mňa. Neprekáža, že sa topíš v hriechu, s ním bojovali aj sv. Pavol, Mária Magdaléna, sv. Augustín, sv. František z Assisi, či mnohí iní. Keď sa však ich života dotkla Kristová láska, zmenili sa. Na to, aby sa ľudia stali svätými, nemusia byť biskupmi, kňazmi, či rehoľníkmi v kláštoroch. Svätosť nie je rezervovaná len pre tých, ktorí majú možnosť držať si odstup od bežných zamestnaní, aby venovali veľa času modlitbe. Všetci sme povolaní byť svätými tak, že budeme žiť s láskou a ponúkať vlastné svedectvo tam, kde sa nachádzame. Pri sporáku v kuchyni, pri prebaľovaní plienok svojho malého dieťaťa, v autobuse, v škole, či pri pokladni v supermarkete.

Hovorí o tom i exhortácia pápeža Františka “Gaudete et exsultate” – “O povolaní k svätosti v súčasnom svete.” Svätými nemá byť len úzke percento mimoriadne obdarených ľudí, k svätosti je povolaný každý kresťan. Svätý Otec nesľubuje ľahkú cestu, ale námaha, ktorú na tejto ceste podstúpime, bude odmenená večným šťastím v nebi. Tak ako to vyznieva z myšlienky už spomínaného Carla Acutisa. „Naša méta by mala byť večnosť, nie koniec. Večnosť je naším domovom. Od nepamäti sme v nebi očakávaní.”

Silvia Petrašková, Kľušov

Rímskokatolícka farnosť Obetovania Panny Márie
Sv. omše naživo
Pripomienky