Mesiac november charakterizujú návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch našich blízkych a modlitby za ich duše. Tento čas nás často napĺňa istým druhom reflexie, spomienok a pohľadu do minulosti.
Vzácne chvíle pri spomienkach na zosnulých príbuzných
Už od môjho detstva sa túto tradíciu snažíme doma každý rok zachovávať. Pohľad na tento sviatok sa však pre mňa od tohto času výrazne zmenil. Ako dieťa som navštevovala spolu s rodinou hroby našich príbuzných, ktorých som však v mnohých prípadoch osobne vôbec nepoznala. To jediné čo som o nich vedela, bolo z rozhovorov mojich rodičov, či starých rodičov. Milovala som však to čaro toho času, keď sme pri návšteve cintorína, podišli k hrobu, v krátkosti sa pomodlili, zapálili sviece a oni začali rozprávať. Tie zaujímavé príbehy z minulosti boli a dodnes sú pre mňa v tom čare jesenného „dušičkového“ obdobia niečím naozaj vzácnym. V súčasnosti je situácia o čosi iná. Pri návšteve cintorínov si už spomínam a modlím sa za tých, ktorých som vo svojom živote už aj ja sama poznala. Sú to moji ujovia, tety, priatelia, či v neposlednom rade starí rodičia a prarodičia. Často sa mi okrem spomienky na nich, vynorí v mysli i otázka: „Kde sú teraz ich duše? Sú už v nebi pri Bohu, alebo ešte stále v očisci?“
Očistec – miesto veľkého utrpenia i nádeje
Očistec je jedna z azda najmenej pochopených častí učenia Katolíckej cirkvi medzi kresťanmi vôbec. Osobne má pocit, že o tejto téme sa v našich kostoloch hovorí len veľmi málo, alebo sa jej venuje len malá pozornosť.
Katolícka cirkev učí, že očistec je miesto pre tých, ktorí zomreli v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Človek po smrti uvidí, ako ho vidí všemohúci Boh. Vidí rozsah svojich hriechov a škvrny na svojej duši. Nie je to teda Boh, ktorý ju posiela na toto miesto. Duša si v okamihu, keď sa pozrie na seba v Božom svetle uvedomí, že v jeho prítomnosti nemôže zostať, kým sa neočistí od všetkých svojich nedokonalostí. Duša po smrti nedokáže už pre seba získať žiadne zásluhy, tie vie získať iba žijúci človek. Dušiam v očistci už nehrozí večné zatratenie v pekle, ale musia prejsť očistením, aby sa nakoniec dostali do neba. Musia vytrpieť za nedokonalosti, ktoré im bránia vstúpiť k Bohu a tešiť sa naveky v jeho prítomnosti. K tomu potrebujú predovšetkým našu pomoc. A ako im my môžeme pomôcť? Nasledujúce slová pochádzajú z rozhovoru sv. Gertrúdy Veľkej s dušou z očistca, za ktorú sa táto svätica vytrvalo modlila. Pán Ježiš dal duši milosť rozprávať sa s ňou a prezdradiť jej, čo v očistci prežíva.
Sv. Gertrúda spomína nasledovné: „Robiť dobré skutky, ktoré sú opakom hriechu, to dušiam nesmierne pomáha. Každý tón piesne na svätej omši, alebo na pobožnosti, ktoré sú za duše obetované, sú ako najkrajší dar. Naše slzy sú pre nich ako prejav láskavosti priateľa, ktorý utešuje svojho blízkeho v utrpení. Modlitby, ktoré sa za ne pravidelne modlíme, súako dobré správy pre toho, kto trpí. Modlitby a umŕtvovania obetované za nich sú ich priepustkou z očistca. Duša, čo bola v očistci a vďaka nám sa z neho dostala, sa tak stane našim spojencom pri Bohu. Bude za nás orodovať, aby sme získali milosti, aby sme sa i my dostali do neba a ak sa dá, aby sme sa dokonca očistcu vyhli.„
„Náhodná“ kúpa v knižnici
Stalo sa to asi pred dvoma rokmi, keď som si dlhé hodiny čakania na autobusovej stanici chcela skrátiť čítaním nejakej zaujímavej knihy. Vybrala som sa teda do najbližieho kresťanského kníchkupectva v meste. Do oka mi vtedy padla kniha s názvom: „Dostaňte nás odtiaľto!“ od rakúskej mystičky Márie Simmy. Nestála ani veľa, tak som si ju kúpila a čakajúc na autobus som z nej razom prečítala hneď niekoľko strán, tak veľmi ma zaujala. Môžu duše v očisci medzi sebou navzájom komunikovať? Vedia písať? Je očistec len stav duše, alebo aj miesto? Sú v očisci i malé deti? Aj na tieto a mnohé iné zaujímavé otázky odpovedá mystička, ktorá o sebe tvrdila, že sa roky stretávala a komunikovala s dušami v očisci. Čítanie tejto knihy ma natoľko zaujalo, že som sa o očisci chcela dozvedieť ešte viac. Siahla som teda po internete, rôznych videách, článkoch, či dokumentoch. To všetko ma ale nakoniec priviedlo k tomu, že sa za ne, za tie úbohé duše, musím ešte viac modliť a prinášať rôzne väčie, či menšie obety. Ak už neozaj neviem, aký úmysel mám vložiť do modlitby posvätného ruženca, vždy je to práve modlitba za duše v očisci a za obrátenie hrišnikov.
Nie krásne vence a sviečky, ale naše úprimné modlitby!
Nemýľme si „dušičkové“ obdobie so súťažou o najkrajší a najhonostnejšie vyzdobený hrob. Všetci sa ponáhľame na cintoríny, aby sme dali do poriadku svoje rodinné hroby a spomenuli si na našich blízkych. Dávame tak najavo svoj vzťah k zosnulým a to, že sme na nich nezabudli, čo je správne. Ak však ostaneme len pri krásnej výzdobe hrobu, tak sme pre naších zosnulých v zásade nič neurobili. Je veľmi smutné pozorovať tých, ktorí prichádzajú na cintoríny nabalení všelijakými ozdobami, ale tam hore nie sú schopní poslať pre svojich blízkych absolutne nič! To čo od nás duše očakávajú nie sú krásne výzdoby ich hrobov, ale duchovné dary, ktoré im pomôžu čím skôr opustiť očistec a prísť do neba. Duše v očisci potrebujú naše modlitby, no našu pozornosť si zaslúžia nielen v čase novembrového „dušičkového“ obdobia. Áno, práve v tieto dni, je vďaka našim odpustkom uvolnených pre nebo veľké množstvo duši. Zabúdať na ne by sme ale určite nemali ani na Vianoce, či na Veľký piatok a vôbec každý jeden deň v roku. Modlíme sa za ne a prinášajme zmierne obety, lebo každé telesné, alebo duševné utrpenie, ktoré za ne obetujeme, im prináša veľkú úľavu. Využívajme tieto bohaté možnosti i počas nasledujúceho obdobia, raz totiž na ich mieste budeme aj my sami.
Úplné odpustky pre zomrelých počas celého novembra
Tohtoročné slávenie „dušičkového“ obdobia bude iné, na aké sme boli zvyknutí. Úplné odpustky pre zomrelých veriacich bude možné tento rok kvôli pandémii koronavírusu získavať celý november. Využime teda túto možnosť počas celého nasledujúceho mesiaca. Duše v očisci nám za tento prejav lásky a pomoci budú určite veľmi vďačné. Keď sa aj takýmto spôsobom vďaka nám dostanú do neba, môžeme si byť istí, že keď tam raz budú, nikdy nezabudnú na tých, ktorí im pomohli uzrieť Božiu tvár.
Silvia Petrašková, Kľušov