Byť pripravený na príchod Pána
Milí moji veriaci! Rabín Ezechiel sa pri istej príležitosti opýtal svojich veriacich: „Aká najväčšia bieda Vás môže postihnúť?“ Prvý odpovedal: „Človek stráca zdravie, prichádzajú choroby a s nimi bolesť a trápenie.“ Ďalší hovoril: „Je to opustenosť. Keď je človek sám a nikto o neho nemá záujem. Je to strašnejšie ako choroba.“ Rabín nakoniec zakončil: „Obaja máte pravdu. Ale najväčšia bieda človeka je v tom, že si je vedomý krátkosti svojho života a nestará sa o to, aby raz prišiel k Bohu a žil s ním večne. To je najväčšia bieda človeka.“
Evanjelium dnešnej nedele nám pripomína uvedomiť si, že je potrebné sa neustále starať o stav svojej duše, lebo nikto z nás nevie, ako dlho bude žiť na tomto svete a kedy ho Pán povolá. Preto je vždy aktuálna Ježišova výzva, ktorá má jasne určovať štýl nášho života: „…bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.“(Mt 25,13)
V podobenstve o múdrych a nerozumných pannách Ježiš opisuje zavŕšenie Božieho kráľovstva na zemi a svoj druhý príchod. Na obraze svadby je tu jasne zdôraznená výzva k bdelosti. V Oriente ženích prichádza po nevestu do jej rodičovského domu až večer. Spolu s nevestou čakajú ženícha aj panny (družičky). Keď sa ženích ohlási, že sa už približuje k domu nevesty, panny vychádzajú ženíchovi v ústrety posvietiť mu lampášmi na cestu. Oleja je však potrebné mať dostatok, lebo nikto nevie, kedy príde ženích. V uvedenom podobenstve čakajú panny na neho až príliš dlho. Ženích sa pravdepodobne zdržal, keď prichádza až o polnoci, keď už všetky spali.
V príbehu je päť panien múdrych a päť nerozumných. Aký je medzi nimi rozdiel? Na prvý pohľad ide iba o „maličkosť“ – olej. Ale v tomto prípade je to podstatné. Do vtedajšej lampy sa dalo naliať iba málo oleja, preto vedľa lampy stál aj krčah s olejom (akoby jedna súprava). Kto si krčah so sebou nevzal, bol považovaný za nerozumného, ľahkomyseľného, pochábľa.
Múdre panny na to pamätali, nerozumné to prehliadli. Múdre boli na stretnutia so ženíchom pripravené, nerozumné brali prípravu na ľahkú váhu. Múdre panny príchod ženícha neprekvapil, nerozumné boli zaskočené – a najmä, napokon zostali vonku predo dvermi. Nádoby olejom treba naplniť ešte skôr, než príde ženích. A olej si nemožno požičať od iného. Ak sa to dovtedy nestihne, potom je až príliš neskoro…
Pravá múdrosť je Boží dar, ale aj výsledok ľudského úsilia. Byť múdrym je umenie života. Aj Božie slovo dnešnej nedele nám pripomína, že kto hľadá múdrosť, nájde ju: „Múdrosť žiari a nevädne; ľahko ju zbadajú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú.“
Bratia a sestry! Staré latinské príslovie hovorí: „Memento mori! – Pamätaj na smrť!“ Nemyslieť na smrť neznamená neblížiť sa k nej. Čím je naplnené naše srdce? Celý život napĺňajme svoje srdce olejom dobra, pravdy a lásky. Čas na získavanie oleja je naša súčasnosť. Večnosť sa nezačína až zajtra, ale dnes. Ak žijem v Božom objatí, tak budem aj zomierať. Ježiš je darcom života – života, ktorý nikdy nekončí… On sám v nás vzbudzuje túžbu po ňom samom. Potvrdzuje to aj sv. Augustín: „Nespokojné je naše srdce Bože, kým nespočinie v Tebe.“
Sv. Ján Bosko to pripomínal: „Robte dobro, kým je čas!“ A zaviedol pre svojich chlapcov aj mesačný „nácvik dobrej smrti“. Niektorí ho aj kritizovali, prečo mladým pripomína také smutné témy. On im odpovedal: „Sú plní života a radosti práve preto, že myslia na smrť. Vďaka tomu sa ešte viac tešia z daru života a snažia sa ho dobre využiť“.
Vedieť bdieť. To znamená ochotne prijímať Pána v každej chvíli a snažiť sa o čo najlepšie naplnenie jeho plánov s nami. S Bohom začínať i končiť každé dobré dielo.
Buďme pripravení na nové výzvy. Verne žime aj maličkosti života. Všetko na prvý pohľad všedné v obyčajnosti bežného dňa môže byť veľké v Božích očiach. Nezabúdajme na to, že platí, čo hovorieval český kardinál Špidlík: „Žiadne dobro sa nestratí.“ Kto z nás by chcel zostať predo dvermi?
Využívajme preto svoje schopnosti a nadanie na získanie konečného cieľa – večného života. Ten bude našou odmenou. Sv. apoštol a evanjelista Ján nám to pripomína: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho uverí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).
„Musíš chcieť!“ – povedal sv. Tomáš Akvinský svojej sestre, ktorá sa ho pýtala, čo má robiť, aby bola spasená. Aké sa to zdá byť jednoduché. Znamená to však chcieť nielen vtedy, keď máme dobrú náladu, chuť, keď sa nám darí. Ale chcieť i v ťažkostiach, pri únave, keď nás iní znechucujú, keď je väčšina proti.
Bratia a sestry! Naša spása je v Bohu. On je našou silou i útočišťom. Prosme Boha, aby oživoval našu vieru v jeho Syna – toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. On, víťaz nad hriechom a smrťou, zahŕňa každého z nás svojím nekonečným milosrdenstvom. Jemu chceme patriť naveky. Preto nech sa aj v našom živote naplnia slová žalmistu: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života a pociťovať nehu Pánovu.“(Ž 24,7)
Vyprosujem Vám požehnanú nedeľu.
Zostávam s Vami spojený v modlitbách a pri sv. omšiach.
otec duchovný
Svedectvo z Ruska.
V roku 1972 uverejnili v ilegálnom samizdate text – modlitbu, ktorá sa našla vo vrecku kabáta vojaka Alexandra Zacepu. Tento vojak ju napísal niekoľko okamihov pred bojom, v ktorom v druhej svetovej vojne stratil život. Tá modlitba znie:
„Počuj, ó Bože! Ani jediný raz v mojom živote som sa s tebou nerozprával. Dnes však mám chuť sa s tebou tešiť. Vieš, odvtedy, čo som bol malé dieťa mi stále hovorili, že neexistuješ – a ja hlupák som tomu veril. Nikdy som nepozoroval tvoje diela. V túto noc som sa však z krátera od granátu zahľadel na hviezdne nebo. A fascinovaný ich trblietaním som okamžite pochopil, aký strašný to môže byť omyl. Neviem, ó, Bože, či mi podáš svoju ruku. Ale ja k tebe hovorím, a ty ma chápeš. Či nie je zvláštne a pozoruhodné, že uprostred strašného pekla zažiarilo svetlo a ja som ťa zbadal? Okrem tohto ti nemám už nič čo povedať. Som iba šťastný, pretože som ťa spoznal. Okolo polnoci musíme zaútočiť, ale ja nemám strach, veď ty hľadíš na nás. Už je tu signál! Musím ísť. Bolo to s tebou krásne. Chcem ti ešte povedať – a ty to vieš – že ten boj bude tvrdý. Môže sa stať, že ešte v túto noc budem klopať na tvoje dvere. A aj keď som doteraz nebol tvojím priateľom – keď prídem – vpustíš ma dovnútra? Čo sa teraz deje? Vari plačem?
Ó, Bože, vidíš, čo sa mi stalo. Až teraz som začal jasne vidieť … Pozdravujem ťa, Bože. Idem a zrejme sa už sotva vrátim. Komické, teraz mi už smrť nenaháňa nijaký strach.“ (www.knazi.sk)