Múdro spravovať talenty
Milí moji veriaci! Istý otec opravoval auto. „Ocko, prosím ťa, pomôž mi s úlohou, lebo ju neviem vyriešiť.“ – „Teraz nemám čas. Vidíš predsa, že opravujem auto. A dobre vieš, aké bolo drahé.“ – „Áno ocko, viem. Ale tú úlohu neviem vyriešiť a mamka nie je doma.“ – „Teraz ma nevyrušuj, auto je pre mňa veľká investícia.“ – „Ocko, a ja nie som pre teba veľká investícia?“
Blíži sa nám ku koncu liturgický rok. Cirkev nám ponúka možnosť uvažovať o pravdách večnosti. Preto je tu aktuálna otázka: „Ako zúročujem investície, ktoré do mňa Boh vložil v pohľade na večnosť?“ Evanjelista Matúš nám predkladá Ježišovo podobenstvo o talentoch. Pán si zavolá svojich troch sluhov a zverí im talenty. Prvý dostane päť, druhý dva a tretí jeden talent. Keďže svojich podriadených veľmi dobre pozná, každému zverí rozdielnu sumu talentov podľa ich schopností. Ide o obrovskú sumu, lebo 1 talent sa rovnal 6000 denárom, pričom 1 denár bola priemerná denná mzda. Teda aj tretiemu sluhovi „len“ s jedným talentom bola v skutočnosti zverená veľká zodpovednosť.
Po svojom návrate začína pán účtovať. Prví dvaja veľmi dobre zúročili svoje talenty, zdvojnásobili ich. Preto ich pán vyznamenal: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“
Ale čo ten tretí, ako sa zachoval? Ukryl tvoj talent v zemi a vrátil ho pánovi. Jeho tragédia nebola v tom, že mu bol zverený iba jeden talent. Vo svojom konaní však pochybil. Neurobil síce nič protiprávne, nepremárnil peniaze a môže ich hneď vrátiť. Chcel mať úplnú istotu. Obával sa riskovať, zostal pasívny. Bol pohodlný, a to nevedie k úspechu. Spomeňme si na známe tvrdenie: „Kto nič nerobí, nič nepokazí, ale ani nič nedokáže.“
Bratia a sestry! Pánom z podobenstva je Boh a my sme tí sluhovia. Boh dal každému jednému z nás určitý dar, ktorý je výslovne pre nás šitý na mieru. Talentami sú všetky naše schopnosti: rozum, slobodná vôľa, nadanie, povahové črty, schopnosť milovať a vytvárať duchovné dobrá. Ale je tu aj dar viery, ktorý máme rozvíjať. Nikto nemôže povedať, že ho Boh ničím neobdaril, že na neho zabudol. Každý človek dostal od Boha toľko, aby dokázal pracovať na svojej spáse a na konci svojho života vydal počet z toho, ako s talentami naložil, ako s nimi investoval. Aby talenty sa k Bohu nevrátili naprázdno. Ktosi múdry raz povedal: „To, čo som, je dar Boha mne, to, čím sa stanem, je môj dar Bohu.“
Na talenty by sme mali pozerať s pokorou. Nebudeme súdení za to, čo zlé sme neurobili, ale za to, že sme neurobili to, čo sme mohli urobiť. Írsky filozof Edmund Burke raz povedal: „Nato, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič.“ Nebuďme pasívni, ani pohodlní, nevyhovárajme sa. Nezáviďme iným talenty, ale zo všetkých síl tie svoje rozvíjajme a využime ich v prospech iných. Máme na to dostatok príležitostí, stačí iba chcieť. Najdôležitejšia hodina je tá prítomná. Najdôležitejším človekom je ten, ktorý je pred nami. A najnevyhnutnejším činom je vždy láska.
Istá legenda hovorí o tom, ako kráľ pozval na hostinu svojich poddaných. Všetci, ktorí mohli, prišli. Iba v jednej chalupe sedeli dvaja a nariekali. Chromý začal bedákať, že nemôže ísť, lebo ho nohy neunesú. A slepý nariekal, že mu oči neslúžia, a tak na hostinu nevie trafiť. Vtedy ktosi prišiel s nápadom: „Nech slepý nech zoberie chromého na plecia. Chromý dá oči a slepý nohy a tak sa obidvaja spoločnými silami na hostinu dostanú.“
To je i naša situácia. Keď dáme spoločne dokopy svoje sily a talenty, mnoho toho dokážeme. A najmä spoločným úsilím budeme kráčať po ceste Božieho kráľovstva. V tomto smere si pomáhajme navzájom, osobitne v krížoch a ťažkostiach života, ako nás to učí sv. Pavol: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6,2) Všetko zamerajme na večný cieľ, pre ktorý sme stvorení.
Nezakopme úzkostlivo v sebe Božie dary. Prežívajme dobrodružstvo s Bohom. Vložme všetko do jeho rúk, lebo On sa stará. A nebojme sa svojho zlyhania. Nie všetko nám v živote vyjde, niekedy sa aj popálime, ale to nás môže urobiť silnejšími, voči zlému odolnejšími. Boh nechce, aby sme niekoho kopírovali. Boh sa ma nebude pýtať, prečo som sa nestal Abrahámom, či Mojžišom. Boh sa ma bude pýtať, prečo som sa nestal tým, kým som sa mal stať – naplno a uvedomelo sám sebou.
Bratia a sestry! Napokon buďme Bohu za všetky talenty vďační. Hovorí sa, že deň bez vďačnosti je dňom strateným. Sv. Pavol nám to opäť pripomína: „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4,7) Nech z nášho pokorného srdca vychádza oslava Boha aj cez tie talenty, ktorými nás Pán v hojnej miere obdaril. Preto uvažujme spolu so sv. Teréziou od Ježiša: „V zrkadle pokory vidíme, že zdroj dobra, ktoré konáme, nepochádza z nás, ale z Prameňa, do ktorého je zasadený strom duše a zo Slnka, ktoré činí plodnými naše dobré skutky. Preto vždy, keď vidím alebo vykonám niečo dobré, vzdávam vďaku Pánovi.“
Vyprosujem Vám požehnanú nedeľu.
Zostávam s Vami spojený v modlitbách a pri sv. omšiach.
otec duchovný
Slová na zamyslenie:
Na jednej veľkej rodinnej oslave sa mladý muž donekonečna sťažoval na problémy, čo musí dennodenne zvládať. Všetci okolo neho boli neschopní, podlí a hádzali mu polená pod nohy. Stará mama – múdra žena – svojho vnuka trpezlivo počúvala a po chvíli určila diagnózu:
„Chlapče, nebolí ťa chrbát, ale ťarcha, ktorú nosíš.
Nebolia ťa oči, ale nespravodlivosť, ktorú vidíš.
Nebolí ťa hlava, ale myšlienky, ktoré máš v nej.
Nebolí ťa krk, ale zaseknuté slová v ňom.
Nebolí ťa žalúdok, ale to, čo nemôžeš stráviť.
Nebolí ťa pečeň, ale hnev, ktorý sa v nej hromadí.
Nebolí ťa srdce, ale nedostatok lásky.
Máš domov vyhrievaný podlahovým kúrením, ale zimu v ľudských vzťahoch. Svietia ti krásne lustre, no žiješ v duchovnej tme.
Máš všetko, po čom túžiš, no šťastie ti nikdy nikto kúpiť nedokáže.
A pokiaľ ukazuješ ukazovákom na niekoho, vždy pamätaj, že prostredník, prstenník a malíček ukazujú na teba.“
Keď všemohúci Boh stvoril čas, najviac času vyčlenil tým, ktorí ho nepoznajú, ktorí nehľadajú Pána a On na týchto ľudí trpezlivo čaká. Stojí pri dverách a klope. Stojí pri dverách srdca. K Stvoriteľovi môže nájsť cestu aj tápajúci v tmách. Môže nielen nájsť zmysel života, ale dodať svojmu bytiu hodnotnú duchovnú podstatu i cieľ.
(Mons. František Dlugoš; Levočská púť 2019)