Buďme stále hľadajúci

Milí moji veriaci!

Známy je príbeh chlapca, ktorý sa so svojimi kamarátmi hral na schovávačku. Hra ešte neskončila, a on celý uplakaný prišiel za svojim dedkom. „Prečo plačeš, chlapče?“, opýtal sa dedko. Chlapča prehovorilo: „Dedko, pri hre na schovávačku som sa svojim kamarátom tak ukryl, že ma nenašli“. „Ale to je výborné“, reagoval dedko a pokračoval: „tak potom prečo plačeš?“. „Lebo moji kamaráti ma prestali hľadať“, odpovedal uplakaný chlapec.

Tento príbeh akoby charakterizoval nejedného človeka, zvlášť v dnešnej dobe. V čom? Mnohí ľudia sa už stabilizovali vo svojom komforte a životnom štýle, a už nehľadajú ďalej. Živia v sebe presvedčenie, že všetko potrebné pre svoj život už našli. Zo svojho života vylúčili potrebu hľadať Boha. Utvrdzujú sa v presvedčení, že celkom spokojne a kľudne sa dá žiť aj bez Boha. Tu nastáva určitá polemika, pretože i keď jedni tvrdia, že bez Boha sa žiť nedá, druhá strana s pokojom oponuje, že pre svoj život Boha nepotrebuje. Bez povšimnutia ostáva časté konštatovanie pápeža Benedikta XVI., ktorý spomína, že aj dnešná kríza, nech ju pomenujeme akokoľvek, je výsledkom ľudského úsilia, ktoré chce stavať Babylonskú vežu svojho pozemského šťastia bez Boha.

Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (ľudovo Traja králi). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst v Jordáne a jeho prvý zázrak na svadbe v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia kládla dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Podľa tradície jeden z nich bol biely – zastupuje Európu, druhý bol čierny – zastupuje Afriku a tretí – žltý – predstavuje ázijské národy. Či to tak bolo v skutočnosti, to nevieme. Historické fakty to teda nie sú. Sv. písmo sa zmieňuje akurát o tom, že to boli mudrci od východu a priniesli tri dary – zlato, kadidlo a myrhu.

Nedostatok historických skutočností nám však vôbec nie je na prekážku. Dôležitejšie na celej tejto udalosti je posolstvo, ktoré nám prináša. Vyjadruje to ten oficiálny názov sviatku – Zjavenie Pána (z gréckeho slova Epifánia). Boh sa zjavuje a dáva sa poznať všetkým národom.

Na slávnosť Zjavenia Pána Cirkev pokračuje v slávení tajomstva narodenia Ježiša, nášho Spasiteľa a pripomína nám význam jeho narodenia. Tým, že sa stal človekom v lone Panny Márie, Boží Syn neprišiel len pre izraelský ľud, predstavovaný betlehemskými pastiermi, ale aj pre celé ľudstvo, ktoré predstavovali mudrci. V evanjeliu sme počuli, že keď mudrci prišli z východu do Jeruzalema, pýtali sa: Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. (Mt 2, 2)

Benediktín Anselm Grün v jednej zo svojich modlitieb píše: „Daruj mi, Bože, odvahu, aby som sa vydal na cestu a skutočne začal hľadať toho, po ktorom túži moja duša.“

Betlehemská udalosť je nám všetkým veľmi dobre známa. Vieme, že malý Ježiš sa narodil úplne v skrytosti, vedeli o ňom iba pastieri. Tešili sa, lebo prišiel Mesiáš, dlho očakávaný, ten, ktorý ich mal vyslobodiť z otroctva hriechu. Príchod mudrcov je začiatkom odhalenia Ježišovho príchodu ostatným ľuďom, národom a celému svetu. Pán Ježiš sa postupne zjavuje, dáva sa poznať, kde je, čo priniesol a pre koho prišiel.

Sv. Augustín k tejto udalosti uvádza: Prišiel práve preto, aby si vyvolil tých, ktorých svet považuje za bláznivých, a aby povolal nie svätých, ale hriešnikov, aby takto nikto veľký nemohol spyšnieť a nikto nízky nestrácal nádej.

Mudrcov vidíme skúmať znamenia na oblohe. Vidíme ich, ako nasledujú hviezdu, ktorá ich privádza až do Jeruzalema. A vtedy vysvitlo, že predstavitelia ľudu – zákonníci a veľkňazi – vedeli o proroctve, ktoré predpovedalo narodenie nového kráľa. Oni dali Herodesovi a mudrcom informáciu, kde sa to má udiať. O to viac nepochopiteľné bolo, že sa sami nešli presvedčiť. Mudrci odišli do Betlehema, no o pravoverných Židoch nič také nečítame. Akoby nemali záujem. A Herodes so svojimi spoločníkmi už tobôž nie. Vieme, že on ho chcel dokonca zabiť. Aký je tu paradox! Na jednej strane cudzinci, ktorých záhada nového kráľa veľmi zaujíma a snažia sa ju rozriešiť, no na druhej strane sú tu Židia, ktorí aj vedia, o čo ide, čo sa má stať, no radšej zostávajú vo tme, aby sa nemuseli vzdať svojho života a svojich istôt. Herodes mal dokonca tiež niečo zo židovskej krvi, bol „položid“, rozumel židovskej viere. O to viac je bolestnejšie, ako sa k tomu postavil. Zrazu sa novonarodené malé dieťa stáva pre neho ohrozením. Bál sa, že príde o svoje pozemské istoty, o svoju moc, o svoje peniaze.

Aký paradox! A zároveň výzva pre nás. Mudrci sú nám jasným svetlom, ako vytrvalo hľadať a nevzdať sa. Sú aj povzbudením. Cesta k Bohu nie je vždy jasná, rovná, priama. Často sa kľukatí, zamotáva, niekedy stratíme smer. Postupne však – ak človek hľadá – dá sa ten smer nájsť. Nie je teda tragédiou, ak niekedy nevieme, ako ďalej. Dôverujme Bohu, že má pre nás cestu, len ju musíme niekedy pohľadať.

Sv. Ján Pavol II. svojho času vybral pre Svetový deň mládeže motto práve z príhody, ktorú si dnes pripomíname: Prišli sme sa mu pokloniť. Toto je výzva mudrcov, ktorá zaznieva už dvetisíc rokov pre všetkých nás: Poďme sa mu pokloniť! Klaňať sa Pánovi je prejavom našej kresťanskej viery. V adorácii ho uznať za Pána svojho života. Odovzdať mu celý svoj život. Byť s ním zjednotený v láske. On nás počúva a nie je voči našim prosbám ľahostajný. Vidí a pozná naše túžby i všetky tmavé zátišia nášho srdca. Cítime, že On nám dáva silu ísť ďalej, aj proti prúdu tohto sveta a vždy v nádeji, že nás neopúšťa, ale zostáva s nami. Zároveň mu chceme vždy a za každých okolností zostať verní a vďační. Klaňajme sa Bohu nielen v kostole pred Eucharistiou, alebo malému Dieťaťu v jasličkách. Celý náš život má byť najmä v našom srdci poklonou pravému Bohu.

Hľadať ho a klaňať sa mu. Aj napriek posmechu sveta, aj napriek všeobecnému presvedčeniu, že dnes to už nie je v móde. Je to cesta nie ľahká, cesta plná sebazáporu a odriekania. Tak to bolo aj v prípade mudrcov. Ale iba ten, kto Boha hľadá, nájde ho. Nájde ho ako svojho Záchrancu a jediné Dobro.

Aj pápež František nám pripomína, ako máme vo svojom živote Ježiša hľadať, a tak nasledovať mudrcov: Dnešný sviatok je pre kresťana výzvou napodobniť mudrcov, ktorí „nediskutujú, ale kráčajú“,  nezostávajú stáť a pozerať, ale „vstupujú do Ježišovho domu“, ktorí „sa nestavajú do stredu, ale klaňajú sa jemu, ktorý je stredom“. Neupínajú sa na svoje plány, ale sú „pripravení vybrať sa inou cestou“.

Istý rabínsky učiteľ sa pýtal svojich žiakov: „Ako možno určiť okamih, v ktorom sa končí noc a začína sa deň?“ Jeden žiak odpovedal: „To je vtedy, ak v diaľke možno rozlíšiť figovník od palmy.“ Rabbi odvetil: „Nie, to nie je vtedy.“ Iný žiak vykríkol: „Keď možno rozlíšiť ovcu od kozy, vtedy sa noc mení na deň.“ „Ani vtedy nie,“ odvetil mudrc. „Kedy nadišiel teda ten okamih?“, pýtali sa netrpezlivo ostatní žiaci. Rabbi odpovedal: „Ak sa pozrieš do tváre človeka a spoznáš v ňom brata alebo sestru, vtedy sa skončila noc, začal sa deň.“

Hľadať svetlo, žiť vo svetle. Vo svetle pravdy. Vidieť v človeku svojho blížneho a byť pripravený pre neho, pre jeho dobro nezištne sa obetovať. V tomto svetle sa ukáže aj to, na čo je človek naviazaný, aj to, čo nie je dobré. Vo tme si nevšimneme ani iných ľudí. Zostávame sami so svojím bohatstvom, nemusíme sa oň s nikým deliť. Egoizmus je veľmi príjemný. Človek myslí na svoje pohodlie, na to, aby sa on mal dobre, aby ho nikto nevyrušoval a nekomplikoval mu život. Aby mal pokoj od príliš hlučných detí, aby mal pokoj od starých ľudí, aby nemusel nikomu pomáhať, aby sa nemusel o nikoho starať, aby sa nemusel namáhať, aby sa nemusel s ničím deliť… Žiť za zatvorenými dverami prináša veľmi veľa výhod. Zostať v tme je vždy pohodlnejšie a výhodnejšie pre človeka a jeho pozemské ciele.

Myslím si, že súčasná doba mnohých najmä ľahostajných kresťanov privedie k tomu, aby prehodnotili svoj vzťah k Bohu a aby ho opäť začali hľadať, utiekali sa k nemu a prosili o svetlo a silu zhora.

Práve v tomto čase, keď sa enormne zhoršuje pandemická situácia v krajine, si oveľa viac ľudí začína uvedomovať, že je potrebné sa sústrediť najmä na ten dôležitejší cieľ – večný. A preto je nevyhnutné žiť v Božom svetle každú chvíľu a vnímať ju ako veľkorysý Boží dar. Lebo nikto z nás nevie, čo nás čaká zajtra. Ak by sme žili vo tme, duchovne by sme oslepli a prestali by sme vidieť pre nás to podstatné. Takže buďme stále ako hľadajúci a putujúci mudrci. Ak sa vydáme na cestu k Bohu, On sám nám pôjde v ústrety vo svojej láske a milosrdenstve a dá sa nám poznať v plnosti. Tak, ako je to pre našu spásu užitočné.

Blaise Pascal (17. st.), francúzsky náboženský filozof, zatriedil ľudí do troch skupín: Jedni našli Boha a slúžia mu. Sú to rozumní a šťastní ľudia. Druhí ho nenašli a ani ho nehľadajú. Sú to nerozumní a nešťastní ľudia. Tretí ho nenašli, ale ho hľadajú. Sú to rozumní ľudia, ale ešte nie sú šťastní.

Do akej skupiny patríme? Každý z nás nech si dá vo svojom vnútri odpoveď na túto otázku. Amen.

Vyprosujem Vám požehnaný deň slávnosti Zjavenia Pána.

Zostávam s Vami spojený v modlitbách. otec duchovný

Inšpirácia na záver: Nech sa Ti sníva o Bohu!

Vo východoafrickej Rwande pôsobí už šiesty rok slovenský misionár Vlastimil Chovanec z rehole rogacionistov, rodák z Abrahámoviec neďaleko Bardejova. Úlohou tohto rádu je modlitba za duchovné povolania, ale jednou z jeho chariziem je aj starostlivosť o siroty a chudobných. V duchu tejto charizmy spravujú rogacionisti Centrum sv. Antona v meste Nyanza, ktoré bolo kedysi sídlom rwandského kráľa. Misionári sa tam každý deň stretávajú s ťažkými ľudskými osudmi. Poznajú príbeh každého jedného dieťaťa z centra. Páter Vlasťo, ako ho zvyčajne volajú, každý večer prechádza po jednotlivých domoch, kde deti bývajú, pýta sa ich, ako sa im cez deň darilo, a zaželá im dobrú noc. V jazyku kinyarwanda (čítaj kiňarvanda) sa to dá viacerými spôsobmi a jedným z nich je nádherný pozdrav Urote imana (čítaj uroti imana) – Nech sa ti sníva o Bohu! Deti sa naučili na oplátku tento pozdrav v slovenčine a každý večer sa ním takto lúčia.

Urote imana by mohlo byť reklamným sloganom pokrstených a poslaných – teda nás. Pozýva nás robiť všetko preto, aby sa iným snívaloo Bohu, aby po ňom túžili a tešili sa na nebo. (Misijná nedeľa 2019)

Rímskokatolícka farnosť Obetovania Panny Márie
Sv. omše naživo
Pripomienky