Dňa 23.5.2010 sa konečne začala, pre prihlásených pútnikov, dlho očakávaná púť farnosti Kobyly, do vybraných pútnických miest Francúzka.

1.deň púte sme začali sv. omšou, každý z pútnikov jednotlivých dedín vo svojej obci. Kľušov o 6,30, Janovce o 7,45 a Kobyly o 9,00. Takto pripravení sme plní očakávania nastúpili o 10,30 do vyblýskanej Bovy nášho dopravcu Jožka Guta a vyrazili sme. Prvá zastávka bola v Kobylách, tam nastúpil náš duchovný vodca, farár Stanislav Takáč a niekoľko ďalších miestnych účastníkov púte. Druhé medzipristátie bolo v Janovciach, kde sme privítali ďalších pútnikov. Potom sa nám prihovoril náš duchovný otec. Oboznámil nás ešte raz s programom, upozornil, že nie sme na výlete, ale na púti. Budeme sa modliť a každý deň sláviť svätú omšu. Viesť modlidby bude on. Potom sme sa zverili po ochranu Panny Márie, (Pod Tvoju ochranu), pomodlili sa – Raduj sa nebies Kráľovná a kto bol hladný mohol sa naobedovať. Postupne nám ubiehali kilometre, v Žiline ešte nastúpila naša, už tradičná sprievodkyňa, Tonka Mačugová. Najprv sa predstavila, potom nás v krátkosti oboznámila s trasou, aj jednotlivými miestami, ktoré boli naším cieľom. Cesta rýchlo ubiehala a keď sme dorazili na prechod Petržalka – Berg, niektorí už podriemkávali. Naša Bova sa pod vedením spoľahlivých šoférov, Jožka Guta a Jara Kapca veselo hnala naprieč Rakúskom a Švajčiarskom do Francúzska.

2. deň, po dlhej ceste sme konečne, asi o 10,30, dorazili na naše prvé pútnicke miesto, do Arsu. Na naše milé prekvapenie, sme tam stretli rodákov. Kľušovčana plk. Mons. Mgr. Františka POČUREKA, generálneho vikára a Janovského rodáka, pplk. PaedDr.ThLic. Stanislava LIPKU, dekana síl výcviku a podpory, ktorí pôsobia v ozbrojených silách. Po krátkom zvítaní a debate sme sa už začali venovať Arsu. Je to väčšia obec, alebo malé mestečko. Srdce Arsu tvorí pútnický areál s bazilikou, kde je sv. Ján Mária Vianey pochovaný. Kľakli sme si pri jeho pozostatkoch, ktoré sú uložené v presklenej truhle. Tento – ledva 160 cm vysoký muž – kňaz, dokázal svojím obetavým životom zmeniť celé okolie. Prečo? Lebo celý patril Bohu a dal mu všetko! Prítomnosť tohto Patróna kňazov bola citeľná. Tam sme slávili sv. omšu a prežili chvíľu v modlitbe. V priestrannej podzemnej kaplnke sme zaspievali mariánsku pieseň a každý sa v tichosti pomodlil. Nasledovala prehliadka malého pútnického centra a múzea – bývala fara, v ktorej sv. Ján Vianney žil 41 rokov. Potom ešte nákup upomienkových predmetov a presun do „hotela“, ja by som to nazval skôr – ubytovňa. Do večierky sme ešte stihli osláviť výročie spolužitia manželov Gutových. Bolo to aj spoznanie sa všetkých pútnikov, lebo sme boli z rôznych dedín. Po výdatnom spánku, tentokrát už, hoci nie vo vlastnej, predsa len, posteli sme sa cítili oveľa sviežejší ako včera ráno.

3.deň putovania, prvé Francúzke raňajky, nástup do našej Bovy a – tentoraz sme zamierili do mestečka Dardilly, rodiska sv. Arského farára. Narodil sa pred vyše dvesto rokmi, presne 8. mája 1786 v tejto dedinke, neďaleko Lyonu, veľkého francúzskeho mesta. Janko nebol sám, mal piatich súrodencov – tri sestry a dvoch bratov. Dedinka bola malá a chudobná. Ale Ján Mária mal veľké šťastie na dobrých a pobožných rodičov. Ako každé dieťa mal rád hračky, ale najväčšiu radosť mal z drevenej figúrky Panny Márie, ktorú mu darovala mama. Hoci Dardilly boli tichou a pokojnou dedinkou, aj tam došlo echo strašnej revolúcie, ktorá vypukla v Paríži niekoľko rokov po narodení Janka. Priniesla všetkým veľa nešťastia a utrpenia. Rovnako aj Jankovi a celej jeho rodine. Zmizol ich starý pán farár a kostol bol zavretý. Zvony na veži nezvonili ani v nedeľu, ani na Anjel Pána. Tak rozhodla nová revolučná vláda. Na svätú omšu chodili v noci tajne, do tmavej stodoly. Vianeovci bývali v malom domčeku, ktorý bol plný jednoduchosti a chudoby, avšak mali tam miesto – stodolu, v ktorej sa malý Ján modlieval pred, už spomínanou, malou soškou Panny Márie. Na takom jednoduchom mieste sa zrodilo jeho kňazské povolanie.

V tomto rodisku sv. Jána Vianea, sme slávili dnešnú dennú sv. omšu. Zaujímavé pre nás bolo pred tým sledovať, ako miestny mladý kňaz slúži sv. omšu za účasti dvoch ženičiek, z ktorých jedna bola, v našom poňatí asi kostolníčka, ale aj sprievodkyňa pútnikov v rodnom dome arského farára.

Nasledoval nástup do autobusu a cesta do Paray Le Monial, jedno z najvýznamnejších pútnických miest dnešného Francúzska. Najprv prehliadka chrámu zasvätenému Božskému Srdcu Ježišovmu. Románska architektúra baziliky vyniká výnimočnou harmóniou a je verným, zmenšeným modelom dnes už neexistujúceho opátskeho kostola v Cluny. Ku kostolu prilieha kláštor s malým múzeom a parkom. Nasledovala návšteva kaplnky, kde sa dal poznať Pán Ježiš Margite M. Alacoque ako Božské Srdce Ježišovo, a žiadal šíriť úctu k Jeho Srdcu a robiť si deväť prvých piatkov. Tam sme sa modlili, aby každý človek na svete mal také srdce – plné dobroty a láskavosti. Telo Margite Alacocque je uložené tu v tejto kaplnke pod oltárom.

Dnešný deň putovania sme ešte stihli navštíviť Nevers. Prehliadli sme si múzeum, potom jaskynku, vernú kópiu jaskyne v Lurdoch. Návšteva kláštora, kde je v kláštornej kaplnke vystavené neporušené telo Bernadety Soubirous, ktorej sa v jej rodisku, Lurdoch, 18 krát zjavila Panna Mária. Potom už nasledoval odjazd na „hotel“.

4.deň sa začal ako každý, raňajkami. Potom naša cesta pokračuje smerom do Tours. Návšteva Baziliky sv. Martina; tu sv. Martin žil v 4. storočí, narodil sa v Sobathely, (Maďarsko) a bol synom vysokého vojenského rímskeho dôstojníka. Raz zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze ale chcel ho uchrániť aspoň pred zimou. Mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu dal žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa. Na základe videní sa dáva pokrstiť a stal sa silným obrancom kresťanstva. V tejto bazilike, v podzemnej kaplnke sú uložené jeho pozostatky a tu sme slávili dnešnú sv. omšu. Potom mal ešte každý z nás priestor na osobnú modlitbu a nasledovala prehliadka veľkolepej Tourskej katedrály St.Gathien. Mohutná katedrála St-Gatien sa chce svojími vysokými vežami dotknúť hviezd a dokázať tak, že bola jednou z najvýznamnejších vo Francúzku. Stavala sa od 13. do 16. storočia a tak niet divu, že sa na jej podobe výrazne podpísala gotika i renesancia. Sochárska výzdoba hlavného priečelia je úchvatná, k jeho špici akoby mierila jedna postava za druhou. Vysoký gotický interiér sa topí vo farbách. V oknách sú nádherné farebné vitráže. Je tak honosná, že každý človek si musí uvedomiť aký je malý proti vesmíru. Katedrála je 97 m dlhá a 28 m vysoká, jej dve veže dosahujú výšku 66 a 68 m. Po prehliadka tejto kamennej nádhery nás už čakal presun do hlavného mesta Francúzka. Po asi trojhodinovej ceste sme zastavili pred naším ďalším ubytovacím zariadením, na okraji Paríža.

5.deň, štvrtok, sme sa prebudili do zamračeného dňa. Po raňajkách nás čakal presun do blízkeho Versailles a prehliadka zámku, ktorý vznikol v čase vrcholu kráľovskej moci vo Francúzsku, ako symbolu absolutistickej monarchie. Od roku 1682 až do Francúzskej revolúcie (1789) bol sídlom kráľovského dvora a vlády Francúzska. Tešili sme sa že zvnútra uvidíme nádherný zámok so svojím skvostom, Zrkadlovou sieňou, no ukázalo sa, že sme sa tešili predčasne. Keďže zamestnanci zámku štrajkovali, prehliadka múzeí nebola možná. No šťastím v nešťastí, ak sa to tak dá nazvať bolo, že vstup do nádherných Versailleských záhrad bol voľný. A tak sme sa v tomto upršanom počasí celé dopoludnie kochali nádherou tohto Versailleského parku. Poobede sme sa už presunuli do Paríža. Basilique du Sacré-Cour (v preklade Chrám najsvätejšieho Ježišovho srdca) je parížsky rímskokatolícky kostol a bazilika v štvrti Montmartre. Vďaka svojej polohe je najvyšším bodom Paríža. Na stranách stoja bronzové sochy – naľavo Jana z Arku a napravo Ľudovít IX. Svätý.

Mala taktiež slúžiť ako pamiatka na tých Francúzov, ktorí položili svoj život vo francúzsko-pruskej vojne a jej dozvukoch a je to aj miesto mnohých mučeníkov. Aj interiér baziliky je vytvorený v rímsko-byzantskom štýle. Veľkolepá mozaika Krista v kráľovstve bola vytvorená v rokoch 1900 až 1922 a patrí k najväčším na svete. Farebné sklá boli do kostola pridané medzi rokmi 1903 a 1920, avšak v roku 1944 boli zničené. O dva roky neskôr sa kostol znovu pýšil novými zrekonštruovanými oknami s farebnou výplňou.

Potom sme pokračovali na ul. Rue de Bac, do kaplnky kde sa Kataríne Laboure zjavila P. Mária, tu sme slávili v bočnej kaplnke sv. omšu. Sv. Katarína Labouré pochádzala z burgundského kraja vo východnom Francúzsku. Narodila sa 2. mája 1806 v dedinke Fain-les-Moutiers. Bola deviata z jedenástich detí skromnej roľníckej rodiny. Keď mala deväť rokov, zomrela jej matka. Vtedy sa osobitne primkla k Panne Márii ako k svojej nebeskej matke. Chcela sa stať rehoľníčkou. Pri voľbe rehoľnej spoločnosti jej pomohol živý sen, v ktorom ju sv. Vincent de Paul povzbudil k vstúpeniu do spoločenstva Dcér kresťanskej lásky ľudovo nazývaného vincentky. Vstúpila do noviciátu vincentiek 21. apríla 1830. Práve v tom čase sa mohla zúčastniť na slávnostnom prenesení ostatkov sv. Vincenta de Paul z chrámu Notre Dame do kaplnky lazaristov, (ktorých založil sv. Vincent) na ulici rue de Sevres. Už v tom čase začali jej videnia . Po tri dni sa jej zjavovalo srdce sv. Vincenta. V tom istom roku Sestra Katarína mala v júni videnia Pána Ježiša v Eucharistii a Krista Kráľa. Okrem toho od septembra do decembra zažila aspoň päť zjavení Panny Márie . Najdôležitejšie z nich sa odohralo 27. novembra, keď sa Panna Mária zjavila v podobe, podľa ktorej neskôr vyhotovili tzv. Zázračnú medailu P. Márie s nápisom „Ó Mária, počatá bez poškvrny hriechu, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“ Samotní ľudia ju nazvali Zázračnou, keď videli, aké veľké veci sa diali u tých, čo ju s dôverou nosili.

Prešli sme o pár ulíc ďalej, na ul. Sevres, do kostola kňazov Misijnej spoločnosti – tu je vystavené a uctievané telo sv. Vincenta de Paul. Narodil sa 24. apríľa 1581 v Pouy, zomrel 27. septembra 1660 v Paríži. Bol francúzskym rímskokatolíckym kňazom, rehoľníkom. Spolu so sv. Lujzou de Marillac v roku 1633 založil Misijnú spoločnosť sv. Vincenta de Paul, známu aj pod názvom vincentíni či lazaristi, ktorá sa venuje pastoračnej i charitatívnej činnosti. čo bolo na tú dobu pokrokové, pretože neboli uzatvorené v kláštoroch, ale vychádzali slúžiť chudobným do ich príbytkov. Po prehliadke a osobnej modlitbe sme sa ešte spoločne pomodlili ruženec a išli sme čakať našich dopravcov, aby nás odviezli na ubytovanie. Po 1,5 hodine konečne dorazili. Dokonca aj s autobusom. Obaja nervózni, tak ako my všetci. Šoféri z kalamitnej dopravnej situácie a ostatní z dlhého čakania. No nakoniec sme sa šťastne dostali na hotel a potom každý na svoju posteľ. Treba sa dobre vyspať, lebo na ďalšiu noc nás už čaká dlhá cesta domov. Teda „dobrú noc“.

6.deň je posledným naším „aktívnym“. Bova nás, už bez stresov, odviezla znova na ul. Rue de Bac, do kaplnky Lazaristov, kde sme slávili dnešnú sv. omšu. Šoféri sa medzitým s autobusom stiahli na parkovisko, aby si cez tzv. 9-hodinovku dobre oddýchli pred dlhou cestou, ktorá na nich čaká.

A my ostatní, sme sa po sv. omši, teraz už po vlastných, pomaly presúvali Parížom. Katedrála Notre Dame, alebo zastarane, Chrám Matky Božej v Paríži, je rímskokatolícky katedrálny chrám, postavený v gotickom štýle, nachádzajúci sa v centre Paríža. Je jednou z najväčších katedrál. Výnimočná je krásnymi sklenými vitrážami v 176 oknách. Na oltári stojí úžasné sochárske dielo- Matka Ježiša Krista s rozpaženými rukami drží v svojom lone mŕtveho Ježiša. V chráme sa prechádza sústavne veľa obdivovateľov, fotografov, kameramanov, no na tichú, sústredenú modlidbu si tu ťažko nájsť miesto. Všetko je to príliš hlučné, dokonca priamo v katedrále je stánok so suvenírmi. Pri bočnom oltári som našiel na stole hrubú knihu návštev, takže od dnes už o našej farskej púti vedia aj v Parížskom Notre Dame, (ak vedia čítať po slovensky).

Nádherné je priečelie katedrály. V jednotlivých portáloch je viac ako dvesto sôch svätých. Pred vchodom je jedno zaujímavé miesto. Štyri šedé dlaždice usporiadané do tvaru kruhu so zlatým stredom. Je to bod nula, presný stred Paríža a od tohto bodu sa merajú vzdialenosti na cestách a vzdialenosti od Paríža.

Naša, tentokrát pešia púť pokračovala návštevou v Louvre. Od roku 1993 Le Grand Louvre, je palácový komplex v centre Paríža, bývalé sídlo francúzskych kráľov. Leží medzi ulicami Rue de Rivoli a Place de la Concorde na pravom brehu rieky Seina. Louvre – najprv obranná veža, potom panovnícky palác a nakoniec jedno z najväčších múzeí na svete. V jeho veľkolepých priestoroch sa ukrýva obrovské množstvo umeleckých diel z rôznych epôch a krajín, medzi nimi Leonardova Mona Lisa, Michelangelovi Otroci. Žiadne múzeum na svete nedisponuje takým ohromujúcim bohatstvom umeleckých diel. Kedysi to bol hlavný palác kráľov, neskôr ho zanedbávali kvôli Versailles, ktorý dal postaviť kráľ Ľudovít XIV. Dnes sa v areáli nachádza napríklad sklenená pyramída, ktorá tvorí hlavný vstup do zámku. My sme si pre krátkosť času tento veľký komplex pozreli len zvonku, takže niekedy inokedy, si to ešte prídeme pozrieť zvnútra.

A pokračujeme pešobusom ďalej. Avenue des Champs- alebo skrátene Champs-Élysées, alebo po slovensky Elyzejské polia je najprestížnejšia a najširšia ulica v Paríži. So svojimi kinami, kaviarňami a luxusnými obchodmi so špecialitami je Champs-Élysées jedna z najznámejších ulíc na svete a nájomné predstavuje druhú najvyššiu cenu nehnuteľností po newyorkskej Fifth Avenue. A my sa po tejto ulici špacírujeme, ako po Bardejove, len s tým rozdielom, že tu si nedovolíme nič kúpiť. Ulica je takmer dva kilometre dlhá a 70 m široká. V jej okolí je veľa historických pamätihodností. Od východu začína Námestim Svornosti, kde sa týči 3300 ročný obelisk z Egypského Luxoru. Počas Veľkej francúzskej revolúcie na tomto námestí stála gilotina a o hlavu tu prišlo viac ako 1000 ľudí vrátane Ludvíka XVI., Márie Antoinetty, Dantona, Robespierra. Západným bodom je Place Charles de Gaulle s Víťazným oblúkom. Základný kameň tejto monumentálnej stavby položil Napoleon, rok po jeho víťaznej bitke u Slavkova (1805). Každý rok na Deň Bastilly najväčší vojenský sprievod v Európe kráča dole ulicou Champs-Élysées . Je aj tradičným koncom poslednej trate Tour de France. Obrovské ovácie tu zažili futbalisti, keď Francúzsko vyhralo v roku 1998 Majstrovstvá sveta vo futbale. No my sa pomaly ponáhľame ďalej a pokračujeme prehliadkou kostola sv. Heleny a potom už hor sa metrom na, asi naväčšiu atrakciu Paríža, Eifelovku.

Eiffelova veža bola otvorená v roku 1889 pri príležitosti svetovej výstavy, dielo staviteľa Gustáva Eiffela. Vo svojej dobe to bola najvyššia veža na svete, váži viac ako desať tisíc ton a obsahuje údajne 2,5 milióna nitov. Na vrchole, vo výške 276 metrov je vyhliadková plošina. Odtiaľto, ale aj z 2. a z 1. poschodia je za dobrého počasia vynikajúci výhľad na Paríž. Na vrchole sú dve miestnosti zariadené ako obývacia izba a pracovňa G. Eiffela, ktorý sa za stavbu veže stal dôstojníkom Čestnej légie. Vo veži stále funguje pôvodný výťah z roku 1889, ročne vraj najazdí až 100 tisíc kilometrov. Prvé poschodie je vo výške 57 metrov, možno vyjsť aj peši po 360 schodoch, 2. poschodie je vo výške 115 metrov, tiež ho možno zdolať aj peši.

Vstupné zdola výťahom priamo až na vrchol je 13,10 E, na 2. poschodie 8,10 E. Ak si kúpite lístok na 2. poschodie, tam si môžete dokúpiť za 5 E lístok na vrchol. Túto možnosť som využil aj ja a ďalší spolupútnici. Už z 2. poschodia bol nádherný výhľad na celý Paríž, keďže bolo priaznivé počasie. Z vrcholu sme sa snažili dovidieť na Kľušov, no nenašli sme ho. Až také dobré počasie zrejme nebolo. No z takejto výšky je naozaj nádherný výhľad na celý Paríž. Po tomto jedinečnom zážitku sme už v uličke za Eiffelovou vežou nastúpili do nášho autobusu a začala sa dlhá púť domov. Nikomu nebolo po takomto náročnom dni veľmi do reči, radšej sa každý zahĺbil sám do seba a usporiadával si tam svoje zážitky a poznatky. No už o chvíľu som pretrhol niť myšlienok všetkým cestujúcim pokračovaním v čítaní knihy – Farár z Arsu. Tento životný príbeh sv. Jána Vianeya sme si totiž čítali na pokračovanie pri každom presúvaní sa naším autobusom, ak sme sa pravda nemodlili, nespievali, alebo nespali. Cesta rýchlo ubiehala, my sme postupne pozaspávali, niektorí len podriemkávali a po niekoľkých nočných hygienických zastávkach sme prekročili Slovenské hranice.

7.deň sme začali rannou hygienou na benzínovom čerpadle. Pred Piešťanmi sme sa zastavili na motoreste konečne znovu ochutnať Slovenskú kuchyňu. Ďalšou zastávkou bolo Záriečie-Kostolná, kde nás privítal páter Bystrík, ktorý bol na misiách v našej farnosti v minulom roku a tu sme slávili dnešnú sv. omšu. Po nej sme už vyrazili, smer domov. Cestou nám ešte náš pán farár požehnal všetky nakúpene suveníry. Na konečnej, pred domom nášho dopravcu Jožka Gutta sme zastavili o 20,30.

Chcem sa poďakovať v prvom rade Pánu Bohu, že nás požehnával a bdel nad každým naším krokom po celý čas púte. Nášmu pánu farárovi Stanislavovi Takáčovi za denné sv omše, duchovné, ale aj organizačné vedenie, Tonke Mačugovej, našej sprievodkyni za odborné výklady na jednotlivých navštívených miestach, Vierke Marčinovej, našej už tradičnej spoluorganizátorke, za všetku tu starostlivosť o to, aby nikto z nás nemal žalúdočné, ani iné zdravotné ťažkosti. Ona viedla aj denné modlidby sv. ruženca a Korunku k Božiemu Milosrdenstvu. Vodičom Jožkovi Guttovi a Jarovi Kapcovi, že nás všade včas a bezpečne dopravili.

Myslím, že to bola pre všetkých zúčastnených vydarená púť. Ďakujeme Pánu Bohu za tých niekoľko dní, ktoré boli možno fyzicky náročné, ale plné pokoja a duchovného osvieženia. Prežívali sme čas milostí, nových stretnutí a priateľov. Nie je nič krajšie, ako vedomie, že tieto, nami navštívené miesta svojou prítomnosťou posvätil Pán, a to, že On bol a ak o to stojíme, aj neustále je s nami. Vďaka

Fero Šverha

Rímskokatolícka farnosť Obetovania Panny Márie
Sv. omše naživo
Pripomienky