V nedeľu 31.5.2009 nadišiel čas, kedy sa mala začať dlho očakávaná a pripravovaná púť do večného mesta Ríma a iných talianskych pútnických miest.

 

Nuž a predstavte si, aj sa začala. Úderom jedenástej hodiny dopoludnia sa z Kľušova pohla nádherná Bova, ktorú pre nás pripravil jej majiteľ, pán Jozef Gutt. Ešte posledné pohľady na rodnú obec zamávanie od našich drahých na cestu a šofér zaradil jednotku a zatočil volantom – smer Rím. Prvé medzipristátie sme absolvovali v Kobylách, potom v Janovciach, Prešove a posledné slovenské v Žiline, kde spolu s poslednými dvoma pútničkami, nastúpila aj naša odborná sprievodkyňa, pani Tonka Mačugová. Po privítaní, organizačných pokynoch a príhovore nášho duchovného otca nás už čakala dlhá cesta a tak mal každý dostatok času venovať sa svojim myšlienkam a očakávaniam. Hlavne u prvopútnikov bolo badať určité napätie spojené s radostným očakávaním.. Na Slovensko – Rakúskej hranici sme len mierne pribrzdili, aby sme si stihli prezrieť donedávna jeden z najstráženejších hraničných priechodov a poďho brázdiť rakúske diaľnice nočnou jazdou. Aby sme sa však do rána nenudili, naša sprievodkyňa siahla do svojho kufríka plného dévedečiek a pustila nám životopisný film o svätej Rite, aby nás tak pripravila na raňajší program – prehliadku stredovekého mestečka Cascie. Je pravda, že si počas filmu už niektorí pútnici chceli podopierať viečka zápalkami, ale keďže v autobuse sa žiadne nenašli, len zapaľovač, tak ich pokorne sklopili a s myšlienkami na svätú Ritu, ďakujúc Bohu za to, že osvietil ľuďom rozum, aby vymysleli sklopné sedadlá, kde sa dá ako-tak vyspať, sa odobrali do ríše snov. Je pondelok, 1.júna. Naša Bova je stále v pohybe, ale už na území Talianskej republiky. Všetci si rozliepame oči, naťahujeme stuhnuté ruky a nohy a obzeráme sa vôkol seba, kde to sme a kto to tak strašne v noci chrápal. Uspokojac sa faktom, že to nebol Jožko za volantom, si vďačne obzeráme predhorie talianskych Álp. Potom konzumujeme výdatné raňajky z domácich zásob, vôňa ktorých skvele naplnila autobus a vytlačila tak vôňu čohosi iného. Keďže je dnes MDD, máme sviatok a tak sme sa, ako správne a poslušné božie deti, ale aj deti svojich rodičov, po príhovore nášho duchovného vodcu vdp. farára Stanislava Takáča, najprv pomodlili, potom raňajočky zapili kvalitnou 52-kou, aby sme z nich nemali žaludočné ťažkosti. Cesta nám rýchlo ubieha a čochvíľa už vidíme v diaľke na kopci mesto Cascia, prvý cieľ našej púte. Najprv sme sa stretli s tam pôsobiacim pátrom Angelom, nám známym z peších púti do Gaboltova, so zastávkou v Kľušove. V tomto mestečku pôsobila svätá Rita. (http://www.modlitba.sk/htm/zaujem/svatci/svatci_all/rita.htm) Prehliadka baziliky a prvá svätá omša na tejto púti, tvorili dopoludňajší program. Potom nás už taliansky dáždik výdatne polieval a my sme boli radi že sa nemusíme potiť v horúčave. Na to, sme sa zviezli autobusom do dedinky s názvom Roccaporena, kde sme si mohli pozrieť dom v ktorom sa sv. Rita narodila aj bývala, až do svojej svadby. Kostolík, do ktorého chodila a v ňom mala aj sobáš. “foto” Nasledovala obedňajšia prestávka.. Nuž a po tejto sieste, ktorá rozhodne nemala (čo sa času týka) na siestu domorodcov, tá trvá i tri hodiny, sme už nasadli do našej Bovy a namierili si to rovno do Lido di Castel Fasano kde sme mali zabezpečenú prvú normálnu, varenú stravu a nocľah. Keďže to bolo priamo na brehu mora, niektorí, hoci bolo pomerne chladno, sa aj vykúpali A po kvalitnom, nočnom spánku tentokraá už v polohe ležmo, na posteli a ľahkých, pútnických, raňajkách, sme si to ráno, to už bol utorok, namierili, tentokrát vlakom, priamo na hlavné mesto. Áno priatelia, dorazili sme do Večného mesta. Do mesta, ktoré má pre každého kresťana obrovský historicko – duchovný význam, do mesta, kde sa chce každý kresťan aspoň raz za život dostať. Do mesta, kde sídli nástupca apoštolov. Boli sme v Ríme. Čakal nás náš prvý náročný rímsky deň. Najprv sme si prehliadli baziliku sv. Pavla za hradbami, nádhernú stavbu, ktorá bola postavená na mieste, kde bol apoštol Pavol sťatý. Táto bazilika bola v ostatných desaťročiach často dejiskom výnimočných ekumenických udalostí počínajúc od vyhlásenia Druhého vatikánskeho koncilu. Pozemky okolo baziliky sú výsostným územím Vatikánu. V druhej svetovej vojne bola útočiskom židovských občanov, antifašistov a iných prenasledovaných ľudí. Táto patriarchálna bazilika bola podľa tradície vybudovaná nad hrobom sv. Pavla apoštola. Patrí k najväčším Božím domom sveta. “foto” Potom sme navštívili “baziliku svätého Jána v Lateráne” Pôvodne bola táto bazilika zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Neskôr sa titul chrámu rozšíril o patronát sv.Jána, a tak sa zaužíval názov “bazilika svätého Jána v Lateráne”. Zaujímavosťou je, že v tomto názve, nie je špecifikované, či sa jedná o sv. Jána Krstiteľa, alebo o sv. Jána Evanjelistu. Preto sa občas môžeme stretnúť i s označením “sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Evanjelistu”. I keď v dnešných časoch je v povedomí ľudí s pápežom spojená skôr bazilika sv.Petra vo Vatikáne (od avignonského exilu), Lateránska bazilika je stále úradným sídlom pápeža, rímskeho biskupa. Je teda katedrálou mesta Ríma. Zároveň, keďže rímsky biskup je patriarchom Západu (latinskej cirkvi), nazýva sa aj patriarchálnou bazilikou. Označuje sa tiež ako “arcibazilika”, i ako “hlava a matka všetkých kostolov mesta (Ríma) a sveta. “foto” Nasledovala polhodinova obedňajšia siesta, a potom už návšteva Baziliky sv. Kríža, v ktorej je kaplnka relikvií. Nachádza sa tam tŕň z trňovej koruny, časť dreva z kríža na ktorom visel Pán Ježiš, prst sv. Tomáša, kameň z Golgoty, klinec, ktorým bol pribytý na kríž a časť tabuľky, ktorá bola nad krížom. Vedľa sa nachádza ašte kaplnka v ktorej je vystavená kópia Turínskeho plátna. “foto” Bazilika Santa Maria Maggiore v Ríme patrí medzi štyri hlavné rímske baziliky. Výročie jej posvätenia slávime každoročne 5. augusta. Bazilika pochádza zo 4. storočia, je situovaná na Piazza d’Esquiline. Podľa stredovekej legendy v polovici 4. storočia žili v Ríme bohatí a vznešení zbožní manželia. Boli však bezdetní. Bez prestania prosili Boha, aby im požehnal potomka. No to sa nenaplnilo. Modlili sa teda, aby správne investovali svoj majetok. Štedro podporovali chudobných. Neskôr sa rozhodli, že svoj majetok venujú Panne Márii. Modlili sa, aby im zjavila, akým spôsobom to majú urobiť. V noci zo 4. na 5. augusta sa im každému osobitne zjavila Panna Mária a povedala im, aby jej vystavali chrám v Ríme na vŕšku, ktorý bude ráno pokrytý snehom. Ráno, dňa 5. augusta 352 sa Eskvilínsky vŕšok belel snehom, hoci vtedy býva v Ríme najväčšia horúčava. Zbožný šľachtic Ján so svojou manželkou videli, že to, čo videli v noci, nebolo len preludom. A tak sa ponáhľali za pápežom Libériom, ktorý mal to isté zjavenie. Spolu prišli potom aj s duchovenstvom a množstvom ľudí na spomínané miesto a chválili Boha za to. Pôvodne tam stála pohanská stavba, ktorú dal postaviť pohanský cisár Tibérius pre svoju nehanebnú matku Líviu. Mnoho kresťanov tu prišlo o život. Tu teda onedlho začali stavať. Chrám bol o rok hotový. Pápež Libérius ho posvätil a bazilika sa stala materským chrámom všetkých kostolov, zasvätených Panne Márii. Preto aj má názov Santa Maria Maggiore (Maggiore – väčšia). Niekedy sa zvykne nazývať aj Bazilika Panny Márie Snežnej, práve podľa legendárneho príbehu so snehom. V bazilike Santa Maria Maggiore sa odohrala udalosť významná aj pre nás, Slovanov. Keď v roku 867 prišli do Ríma sv. Cyril a Metod, aby vyžiadali povolenie u pápeža slúžiť sv. omše v staroslovienčine, reči našich predkov, práve v tejto bazilike pápež Hadrián II. slávnostne schválil používanie staroslovienčiny ako štvrtého bohoslužobného jazyka. Tu sa po prvýkrát slávila sv. omša v reči našich predkov. “foto” Cestu do baziliky sv. Petra vo Vatikáne sme absolvovali za pomoci Dopravného podniku mesta Rím a jeho vymoženosti – metra. Je to vcelku rýchle a spoľahlivé cestovanie a aj keď Rím má iba dve trasy, tak sme si pomohli a naše boľavé nohy nám za to boli vďačné. Ohromí svojou veľkoleposťou a prepychom. Tiché zákutie či priestor na intímnu modlitbu sa tu nájdu už len ťažko. Chrámom sa premieľajú tisícky turistov, ktorí chcú uvidieť Michelangelovu Pietu a sochu svätého Petra s ošúchanou nohou. Traduje sa, že ak sa jej dotknete alebo ju pobozkáte, ešte raz sa do Ríma vrátite. Základný kameň Chrámu svätého Petra položil pred 500 rokmi pápež Július II. Na začiatku bola ambiciózna snaha postaviť najväčší kresťanský chrám na svete. Pre finančné ťažkosti a hašterivosť umelcov trvalo 120 rokov, kým stavbu dokončili. Baziliku svätého Petra postavili na mieste staršieho chrámu, ktorý vybudoval v 4. storočí silný podporovateľ kresťanstva, rímsky cisár Konštantín. Stál na mieste, kde podľa tradície po umučení, pochovali svätého Petra. Pôvodný projekt navrhol Donato Bramante. Hlavná loď mala mať tvar gréckeho kríža s obrovskou kupolou a štyrmi menšími po bokoch. S vlastnou predstavou prišiel aj Michelangelo Buonaroti, v tom čase ako tridsaťročný umelec neuspel. Nepovedal však posledné slovo. O 40 rokov neskôr dokončil fresku Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke a prevzal aj dohľad nad stavbou baziliky. Rozhodol sa zmeniť pôvodný koncept a ponechal iba jednu hlavnú kupolu. Po Michelangelovej smrti sa na stavbe vystriedalo niekoľko architektov, ktorí ďalej menili koncepty. Kostoly a chrámy sú orientované podľa svetových strán. Oltár zvyčajne smeruje na východ, Chrám svätého Petra je obrátený na západ. Piliere sú umiestnené diagonálne, v strede pod kupolou vyniká bronzom pozlátený svetostánok s bohato vyzdobeným baldachýnom. Ide o prvý prejav vrcholného rímskeho baroka. Nad stredným vchodom je balkón, z ktorého pápež cez Veľkú noc a Vianoce udeľuje požehnanie mestu a svetu urbi et orbi. V chráme dnes platia prísne bezpečnostné opatrenia. Dovnútra sa dá dostať len po kontrole cez detektor kovov. Sochu Michelangelovej Piety ochraňuje sklená výplň potom, čo ju v roku 1972 sekerou poškodil jeden z návštevníkov. Pri bazilike sa nachádza jedno z najkrajších námestí sveta, ktoré dostavali v roku 1667. Impozantná kolonáda s 285 dórskymi stĺpmi pôsobí majestátne. Barokové námestie je postavené v tvare elipsy a zdobí ju stoštyridsať sôch svätcov. Chrám svätého Petra si dlhé storočia udržal svetový primát ako najväčší na svete. V roku 1990 ho však predbehla Bazilika Panny Márie, ktorú v hlavnom meste Pobrežia Slonoviny vysvätil Ján Pavol II. “foto” V závere náročného dňa nás ešte naša sprievodkyňa s duchovným otcom popoháňali a tak sme ešte stihli obehnuť niekoľko pamätihodností mesta, no ja som ich už ani veľmi nevnímal. Myslím že sme všetci boli radi, už sedíme vo vlaku a vraciame sa do Lido di Castel Fasano kde nás čaká sprcha, večera, občerstvenie a posteľ. Po náročnom utorku prišla streda, najdôležitejší deň púte. Všetci sa tešíme na sretnutie so Svätým Otcom. Do našej Bovy sme nstúpili o 8,00 a vyrazili, smer Rím. No onedlho sme sa dostali do kolóny, ktorá tiahla tým istým smerom. Čas ozlomkrky utekal a mi stále ďaleko od cieľa. Nakoniec o 10,00 sme zaparkovali v Ríme. Teraz švihom na metro a to nás rýchlo dopravilo pred brány Vatikánu. Hurá!!! Veď si to predstavte, vstúpite na námestie sv. Petra a viete, že o pár chvíľ budete mať priam na dosah pápeža. To človeka nenechá kľudným. Okolo pol jedenástej predpoludním tá chvíľa prišla. Papamobil sa objavil pred stĺporadím za nadšených ovácií tisícov pútnikov z celého sveta. Svätý Otec obišiel pomedzi všetkých pútnikov a okolo nás prešiel vo vzdialenosti hádam troch, štyroch metrov. Nasledovala bohoslužba slova a príhovory k pútnikom v ich rodnej reči. Aj nám Slovákom adresoval Svätý Otec povzbudenie a pozdrav: “Pozdravujem pútnikov zo Slovenska. S láskou vítam pútnikov s Banskej Bystrice, Košíc a Kobýl. Bratia a sestry modlite sa za novokňazov vysvätených v tomto mesiaci, aby verne hlásali evanjelium, spravovali boží ľud a slávili Božie tajomstvá. Žehnám Vás, aj všetkých novokňazov. Pochválený buď Ježiš Kristus”. Pod dojmom silných zážitkov z audiencie sme sa postavili do radu na obhliadku Vatikánskych múzeí a Sixtínskej kaplnky. Potom ešte hrob Jána Pavla II a následne sme sa vydali pešo rušnými ulicami Ríma smerom k historickému jadru, k Anjelskému hradu, ďalej snažiac si nevšímať pouličných predavačov núkajúcich tovar niekedy až vtieravým spôsobom, a cez rieku Tiber smerom ku Kapitolu a Piazza Venezia – benátskemu námestiu, kde sa nachádza monumentálny pamätník Vittoria Emmanuela – zjednotiteľa Talianska. Tam sme chvíľu pobudli, pretože pozorovať ruch okolo seba a nádheru umeleckých diel, to jednoducho stálo za chvíľu pozornosti a za pár pekných fotiek. Nohy nás potom niesli o kúsok ďalej a to už na nás prudko dýchla antika. Úchvatný pohľad na Forum Romanum, v každom okamžite prebudil myšlienky na filmy z antického Ríma a keď ste na chvíľu privreli oči, tak ste pod sebou videli kráčať Julia Césara, ba aj šialenca Nera. Jednoducho, boli sme tam, kde bolo kedysi centrum mocného impéria. Mohli sme si však uvedomiť aj inú vec pri pohľade na síce monumentálne, ale dnes už časom ohlodané Forum. A síce, že “svetská sláva – poľná tráva” a mohli sme si lepšie uvedomiť hodnoty, ktoré neohlodá žiadny čas. Mučenícku smrť mnohých kresťanov sme si pripomenuli , keď sme stáli pod slávnym Koloseom. “Nastal večer štvrtého dňa púte a bol skutočne dobrý.” S pomocou metra sme sa okolo 22,00 dostali na parkovisko k autobusu. Zjedli sme, čo kto ešte mal a naša púť pokračovala nočnou jazdou do vzdialeného Mont-Saint-Michael. Do nášho cieľa sme dorazili už pred šiestou hodinou ráno. Nasledovala “hygiena”, raňajky, a potom už smer – chrám. Meno Michal znamená “Kto ako Boh? – Qui ut Deus?”. Je to akýsi druh bojového výkriku, s ktorým vodca nebeského vojska porážal Božieho odporcu – Lucifera. Na horu Sant´Angelo, vysoko nad apulským pobrežím, prichádzajú zástupy pútnikov. Je len jeden dôvod, prečo sem prichádzajú hore do tohoto nepatrného horského miesta Gargano: Michalova jaskyňa. Toto miesto patrí k najstarším Michalovým svätyniam v Taliansku a na celom svete. Kostol v skale bol zriadený ku koncu 5. storočia biskupom Vavrincom zo Siponta potom, čo sa 8. mája 495 na tomto mieste zjavil archanjel Michal niekoľkým pastierom. Nad jaskyňou sa týči osemboká zvonica z 13. storočia, ktorá prevyšuje dedinu. Slávne opátstvo Mont-Saint-Michael na atlantickom pobreží v Normandii, v stredoveku jedno z najslávnejších Michalových pútnických miest, vzniklo v r. 709 za biskupa Auberta, ktorý vo vízii uvidel Michala na skale v Atlantiku. Je len málo cirkevných postáv s toľkými patronátmi ako má archanjel Michal. Jeho pamiatka sa slávi od 5. storočia 29. septembra, kedy Lev I. v tento deň posvätil v Ríme kostol sv. Michala. Archanjel Michal má mnoho mien. V náboženskej tradícii je nazývaný kniežaťom anjelov, anjelom spravodlivosti, strážnikom raja, ochrancom cirkvi Kristovej alebo kniežaťom duší. Je označovaný tiež ako dôverník Boží, dôverník, ktorý odovzdáva ľuďom pokyny Pána. Po prehliadke chrámu, jaskyne, múzea, svätej omši a nákupoch, už opäť nástup do Bovy a po kľukatej ceste sme sa spustili dole k moru. Po ceste sme pod vedením nášho pána farára zaspievali dnešným oslávencom, (mali sme ich počas púte niekoľkých), omočili sme si jazýčky a išli sme k vode, omočiť si nožičky. No z pláže, na ktorú sme prišli, sme boli sklamaní. Nielenže bola pomerne špinavá, ale prezliekárne boli zatvorené a aj tie, čo sme našli otvorené, nám zavreli pred nosom. No aj tak sme sa poniektorí okúpali, ostatní aspoň omočili nohy. Po tomto spestrení programu, rýchly nákup, kto ešte mal za čo, nástup do autobusu a poďme do San Giovanni Rotondo. Po ceste pozeráme film o Pátrovi Piovi, niektorí podriemkávajú, ďalší su zasa smädní, alebo hladný takže sa hostia. Cesta rýchlo ubehla a pred nami sa objavilo mestečko v ktorom žil Francesco Forgione (Páter Pio). Najprv sme sa ubytovali, boli sme radi, že sa zasa raz vyspíme v polohe ležmo. Niektorí sa stihli aj osprchovať, trebalo zmyť soľ, ktorú si všetci kúpajúci sa, prinesli na sebe od mora, tam totiž žiadne sprchy neboli. A potom už rýchlo na trolejbus,, ktorým sme sa zaviezli na miesta kde pôsobil Páter Pio. Nechcem zbytočne strácať čas siahodlhým životopisom, či vyratúvaním zázrakov a darov pátra Pia, chcem sa zamerať na jeho podstatu, podstatu kapucína, ktorý priviedol toľké duše k Bohu. Kapucíni sú rehoľou, ktorá žije a čerpá z františkánskej spirituality a preto mnohí prirovnávajú Pia k druhému sv. Františkovi. Veď- sv. František z Assisi dostáva dar stigiem na sklonku svojho života. Páter Pio obdržal dar stigiem na počiatku svojho františkánskeho života. Tieto vonkajšie znaky stigiem nesie päťdesiat rokov. U neho mali stigmy konfrontačný motív a boli školou kríža, cez ktorú, sa Páter Pio naučil pokore a dosiahol svätosť. http://www.boziemilosrdenstvo.sk/pater_pio/myslienky_patra_pia_uvod.html http://jjanisek001.signaly.cz/0806/sv-pater-pio-po Mali sme to šťastie, že práve teraz sme mohli vidieť vystavené telo sv. Pátra Pia. Prehliadli sme si kostol, kaplnku, priestory kláštora, múzeum, aj nový, pekný, veľký kostol, pred ktorým práve stavajú pódium, kde bude Svätý Otec v nedeľu 21. júna sláviť svätú omšu. Ide už o tretiu návštevu Benedikta XVI. na tomto pútnickom mieste. Práve pri prehliadke tohoto nového chrámu sa v ňom konala adorácia a poklona k Najsvätejšej sviatosti oltárnej, takže na záver dnešného dňa sme dostali požehnanie so Sviatosťou oltárnou. “foto” Potom sme ešte cestou na ubytovanie zašli do niekoľkých obchodov a niektorí dokonca minuli aj nejaké eurá. Po vcelku chutnej večeri sa každý pomaly vytratil na svoju izbu a bol rád, že sa môže osprchovať a vyspať hoci nie na svojej, ale predsa posteli. Ráno, to už bol piatok, sme sa veľmi neponáhľali, o 8,30 raňajočky, 9,30 nástup do našej spoľahlivej Bovy a vyštartovali sme – smer Loreto. O 14,00 sa nám naskytol pekný pohľad na mestečko a v strede, na vŕšku CASA SANTA – svätý dom. Je to krásna bazilika, ktorá skrýva niekoľko kaplniek. Ale najväčším pokladom je Svätý dom, v ktorom archanjel Gabriel zvestoval Panne Márii, že počne a porodí Božieho Syna. Sú to tri tehlové steny, lebo východná časť, kde dnes stojí oltár, bola otvorená smerom k jaskyni, ktorá je v Nazarete. Podľa tradície bol Máriin murovaný dom prenesený “za pomoci anjelov”. V skutočnosti boli kamene domu privezené križiakmi loďou z iniciatívy zámožnej rodiny Angeli. Behom storočí sa na výzdobe svätyne podieľalo mnoho veľkých umelcov. Jej povesť sa rýchlo rozšírila do celého sveta a stala sa obľúbeným pútnickým miestom, ktoré navštevujú milióny pútnikov z celého sveta. Svätý dom, ako významná relikvia, je pre pútnika príležitosťou i pozvaním meditovať o jej hlboko biblických, teologických a duchovných posolstvách zameraných na tajomstvo Vtelenia a Zvestovania spásy ľudstva. Návštevu Svätého domu sme ukončili svätou omšou v jednej z kaplniek. -“foto” Keďže toto bolo posledné pútnické miesto, ktoré sme mali navštíviť, nasledovala dlhá cesta domov na Slovensko, s konečnou zastávkou v Kľušove. Počas nej bolo niekoľko hygienických a občerstvovacích prestávok počas ktorých sme sa snažili mimúť všetky nespotrebované tuhé, aj tekuté zásoby, no nakoniec nám, hlavne tých tekutých ostalo aj tak ešte dosť. V priebehu noci sme dali zbohom Taliansku, potom aj Rakúsku a o 8,30 naša Bova pristála v Žiline, kde sme mali svätú omšu v kostole zasvätenému Obráteniu svätého Pavla. V priľahlom kláštore pôsoby rehoľník kapucín, z nášho kraja, Andrej Palša z Hervartova. On nám predstavil históriu i súčasnosť tohto kostola, ich rehole, aj kláštora. Po tejto Žilinskej zastávke sme sa rozlúčili s našimi dvoma spolupútničkami a sprievodkyňou Tonkou Mačugovou. Posledné medzipristátie na ceste domov sme mali na obed, na motoreste za Sučanmi a konečne sme si dopriali aj teplú polievočku. Mne osobne práve táto časť stravy v Taliansku najviac chýbala. Po ceste sme ešte vyložili pútnikov z Prešova, Janoviec a Kobýl a o 15,30 naša Bova zaparkovala pred domom pána Gutta. Táto púť bola pre každého účastníka obrovským duchovným ale i umeleckým zážitkom a tento priestor je žiaľ príliš malý na to, aby sme ho podrobne popísali. Sedem dní púte ubehlo ako voda a my sme sa plní zážitkov vrátili domov. Je nad slnko jasné, že za tento čas nie je možné absorbovať všetko duchovné a umelecké bohatstvo Večného mesta i ostatných navštívených miest. Ich obrazy budú doznievať v našich mysliach určite ešte dlhé týždne. Dá sa však predpokladať, že tí, ktorým sa tá možnosť ešte niekedy naskytne, sa radi vrátia. Nakoniec by som sa chcel za všetky milosti a dobrodenia a za všetkých pútnikov, s ktorými som tam bol, poďakovať Pánu Bohu. Prajem každému, kto má možnosť navštíviť ktorékoľvek z pútnických miest, aby neváhal a išiel načerpať vnútornú silu Tie krásne dojmy sa nedajú opísať, sú uložené v srdci a pomáhajú zachovať si pokoj v ťažkých životných skúškach. Veľké “ĎAKUJEM”, patrí našej sprievodkyni, pani Tonke Mačugovej, ktorá nám svojimi výkladmi dokázala živo popísať jednotlivé navštívené miesta, ich význam a históriu. Nášmu pánu farárovi Stanislavovi Takáčovi, ktorý bol našim duchovným vodcom a ak chcel niekto z nás vyskúšať, ako je to zablúdiť vo veľkomeste, náš pastier sa nezaprel, svoje ovečky okamžite zahnal do košiara a tak sme sa v plnom počte, tak ako sme vycestovali, aj vrátili domov. Našej Vierke, ktorá bola tou hlavnou, správnou organizátorkou. Každý deň o 15,00, v hodine milosrdenstva viedla modlitbu Korunka k Božiemu milosrdenstvu. Starala sa aj o to aby sme nemali počas púte žalúdočné ťažkosti. Našim šoférom, Jožkovi Guttovi a Jožkovi Sendekovi, ktorí nás bezpečne a včas doviezli vždy tam, kde to bolo naplánované. Boli sme aj spolu s nimi, jedna “dobrá pútnická partia”. Pán Boh zaplať i všetkým ostatným účastníkom, ktorí sa túžili posilniť a verím, že aj posilnili vo viere, účasťou na tejto púti

Fero Šverha

Rímskokatolícka farnosť Obetovania Panny Márie
Sv. omše naživo
Pripomienky